Terapeutický rozhovor poradkyne s matkou

Poradenský príbeh: Preplnený deň. Nedeľa tiež taká môže byť. Zavše sa to prihodí. Bola som dnes (31. mája 2015) radiť u mamičky, ktorá sa trápila nielen pre problémy s dojčením, no aj pre chorú mačičku. Poradila som im včera kliniku v Petržalke, mačičku tam budú operovať… Dnes som u nich videla jedno krásne takmer mesačné dieťa v náručí nesmierne unavenej matky. Ocko rodiny veľmi, veľmi sympatický, jasný a galantný muž. Dozvedela som sa najprv, že mačička s nádorom na pečeni včera dostala transfúziu a už začala s väčšou chuťou papať… A že bábätko má jednu obličku s akýmisi polypmi… úprimne: nezapamätala som si presne o čo ide.. Dosť na tom, mama bola taká vystresovaná, že sa do značnej miery potrebovala vyhovoriť. Preto ani neviem presne tú dg, lebo to bolo obalené množstvom slov… Chvíľami som sa v tých prívaloch strácala.. vôbec nešlo iba o dojčenie u nich. Vôbec… Išlo do značnej miery o terapeutické počúvanie. Už ste počuli tento termín…? Psychologička Petra Páneková, moja klientka…, hm…? Je takýto jav, zažívate ho vy psychológovia…? Nuž, napr. takto to vyzeralo: ja, poradkyňa radím a pre väčší vhľad položím otázku. A mama začne akoby okľukou. A veta za vetou ide, vy stojíte, POČÚVATE a mama reční. A už je absolútne mimo témy… čo s tým…? – pýtate sa v duchu A TERAPEUTICKY POČÚVATE a viete, že nikto nedá odpoveď, že sa to zacyklí… Mama sa zjavne CHCE STRATIŤ V ZÁVEJOCH SLOV. No je potrebné sa posunúť dopredu…! Tak v istej chvíľke šikovne ten prúd slov prerušíte a sofistikovane položíte otázku znova. Ale matka sa TAK STRAŠNE VEĽMI NALIEHAVO potrebuje vyhovoriť, že opäť dáva plejády slov… A akoby už sama nevedela čo hovorí… stráca sa v tom. Skúsite ju nechať tak, či predsa len neskončí sama. Aj to tak vyzerá, ale nie, prúd slov pokračuje… a je to už skoro komické.. keby to nebolo také tragické… nuž ale dieťa “zasiahne” :-)  pomrví sa a pomrkná, vďaka za to!! – a vy, poradkyňa sa toho môžete chytiť a opäť položiť tú istú otázku už tretí raz… Hurá, zvíťazila som! Matka akoby už pocítila a odpovedá. Ale ako košato! No… no, viete… to bolo… … Hmmmmmm… dumám potichu a túžim po odpovedi. Zastavím Zuzku a rovno poviem: “Zuzička, prosím Vás odpovedzte mi na otázku.” A uprene sa jej zahľadím do očí a silno jej stisnem ruku a KLADIEM OTÁZKU. Iba štyri slová. ÚUUUfff… Pozerá aj ona rovno do očí a uvedomí si to. Odpoveď je vonku. HURÁ!!! HURÁ!!!! A plná novej sily sa vrhám do ďalšej etapy radenia. Dobre nám to išlo, aj ke’d mama veľmi vyčerpaná a akási ubolená, zmangľovaná… Bábo bolo už hodnú chvíľu úspešne v šatke, kde sa aj prisalo a chvíľku papalo :-)  Veľmi fajn situácia. Aj predtým bolo fajn, keď sme skúšali postup: prst, cievka a šup na prsník. Hneď po prvom raze sal z prsníka :-)  Ale späť k stíšenej situácii, kedy už v šatke spal. Hovorím k veci, radím ďalej. A zrazu bábenko pomraučí, zjavne to bol sníček. Pšššš, pšššš, pošššškali sme a spal ďalej. Ja som aj spievala, mama sa hanbila. A pri Kukulienke total odpadol, tvrdo zaspal. Pusinka otvorená a odpadnuté dieťa. Hovorím, vidíte Zuzka, a to spievala cudzia tetka (teda ja) a aha ako je krásne odpadnutý, úplne sa oddal spánku, tak sa mu ten spev rátal… a ako sa mu len bude ten váš smile – emotikon A ona zrazu: ježišmária, čo je s ním?! Dýcha? – Vrhám sa na jeho rúčku a jemne stisnem. Dieťa jemne opätuje stisk a nepatrne pohne spodnou perou… Aha, Zuzka. Hýbe sa… Zľakli ste sa, že nedýcha…? ÁNO…! a modré oči plné strachu pozerajú na mňa. Ja: Prečo, Zuzka…? A ona: “Viete, on má tú jednu obličku…” a plač. JA na to: “Je v ohrození života? To by asi bol v nemocnici…” Mama vraví: Nie, nie je… ale ja sa bojím…” … Chytám jej ruky a hovorím: Strach je zlý. Je to hnusoba. Oslabuje nás a prináša zlú energiu. Strach nás kontaminuje. Vaše dieťa potrebuje dôverujúcu, funkčnú matku. Už dosť s vami zalomcovala mačička. Tá je v ohrození života, ale malý nie… VĎAKABOHU!!! Zuzka, on nie je v ohorzení života!! Výrazne, pomaly to hovorím a stískam jej ruky. “On bude zdravý, ak ho budete dojčiť na požiadanie, nosiť ho a veľmi milovať. A to chcete, moja. Chcete to tak robiť. Bude zdravý. Obličku mu poliečia a vy tiež – tým, že budete tak rozmýšľať o ňom, že robíte len to dobré, aby bolo všetko ako má byť. Vo vašej hlave má byť veta: Dôverujem a verím, že moje dieťa bude OK. Veď robím pre to všetko…” – – – A ona plné oči sĺz: “Dobre…” A pokračujem: “Zuzka, Vesmír, Boh… chce vašu dôveru a vieru. Ak to človek má v sebe a túži, tak mu to bude dané. Ak človek v hlave “polieva” svoj strach a generuje si nové a nové obavy – budú tam rásť. Ak naopak – “polieva” dôveru a vieru v dobrý vývin – tie budú žiť. BUDÚ ŽIŤ. Vyberte si, Zuzka…” Hladkám jej ruky, stískam jej ruky. “Váš syn vás potrebuje pevnú a dôverujúcu.” “Áno”, prikyvuje. Lúčime sa, objímeme sa. Želám jej všetko dobré a radím obracať sa k nebu… Odtiaľ čerpať energiu a dôveru. Ešte raz sa objímeme. Zuzka sa usmieva :-)  Ááách… sedím v aute a vydýchnem si. – – – Dievčatá, pripájam symbol lásky… to je to, čo tak veľmi všetci potrebujeme. Príbeh ako ma skoro vybili, dám zajtra :-)

 

Reakcia psychologičky Mgr. Petry Pánekovej na tento poradenský príbeh: Ste perfektna, empaticke pocuvanie je zakladom kazdeho terapeutickeho rozhovoru. Pocuvanie vsetkymi zmyslami, nielen usami. Tak ako to robite aj vy. Mate uzasny cit, postreh, odhad a intuiciu. Ako tak citam vase pribehy a aj podla svojho pribehu si coraz viac uvedomujem, ze to co robite a co prevazne mamicky potrebuju je nie ani tak poradit technicky co a ako robit, ale skor pochopit pocity matky, psychicku podstatu naoko technickeho problemu, dynamiku vztahu s dietatom, kontext ich zivotnej situacie, psychicke nastavenie matky… v mojom ponimani teda sa z poradenstva stava terapia, je to v mnohych pripadoch vystiznejsie pomenovanie. Plejady slov – to je len obranny mechanizmus (deflexia v gestalt terapii), stretavam sa s tym casto v terapeutickom procese a je to sposob ako sa vyhnut silnym a mozno bolestivym pocitom (stratia sa v slovach), ale vy to mate tazsie, lebo to musite casto zmaknut v priebehu jedneho poradenskeho stretnutia.

 

Publikované v Nezaradené | Leave a comment

Milované dojčenie – mamička, syn a budúce bábo

Písala mi pred pár dňami mamička, ktorej som pomohla pri probléme s dojčením ešte v roku 2012. Vraj čo s tým, že nie a nie znovu otehotnieť… Gynekologička jednoznačne poradila ukončiť dojčenie, toto vraj môže byť prekážka v snahe otehotnieť.

Nuž, aj s týmto sa mamičky či poradkyne stretávajú… nechám to bez komentára, lebo najdôležitejšie je to, čo sme si s mamičkou napísali.

Samozrejme som jej napísala, aby len dojčila ďalej, že ak si to tak užíva, ako píše a navyše, ak si to aj jej synček užíva, tak nie je čo riešiť. Ono to totiž býva tak, že keď je telo pripravené a hlava a srdce sú tiež pripravené (celá mama je na to nastavená), tak sa to udeje, príde to bábätko, aj keď mamička ešte dojčí staršie dieťatko. “Buďte pokojná, prosím, veci sú tak ako majú byť, teraz ešte nie je ten správny čas. Keď bude, tak otehotniete.” :-)

Na to mi prišla táto odpoveď, ktorú uverejňujem so súhlasom mamičky:

Vase slova ma potesili a musim priznat ze mi priniesli aj pokoj do duse :) Dakujem :) Tak som to aj vnutorne citila, ze napriek tomu, ze by som chcela druhe dietatko, nechcem syna odstavit, vidim, ze to potrebuje, ze mu to prospieva, robi ho to stastnym. Kojenie je velkou sucastou nasho zivota, maly zaspava pri kojeni, spi stale so mnou v manzelskej posteli a aj v noci sa kedykolvek nakoji… Cez den ked sme niekde a dolahne na neho unava a umrncanost, nakoji sa a je ako vymeneny, dobre naladeny, plny energie. A ani nehovorim o drobnych urazoch, ci ked bol chory.. Najzlatsi je, ako si pekne vie vypytat, pichne mi ukazovacikmi do vystrihu a potom pichne seba do hrude a este ukaze “prosim prosim” – to aby bolo jasne co si prosi a pre koho :) A ked poviem ze dame, zacne sa strasne smiat radostne a vydavat zvuky ze sa uz nevie dockat :) )) Najnovsie aj velke plastove zvieratka sa s nami koja, priklada ich k bradavke ze aj oni piju :) Musim povedat, ze Dami je velmi spokojne a stastne dieta, vela ludi mi to hovori a ja si myslim, ze velky podiel ma na tom aj kojenie… Nerada by som nieco na tom menila.

Za týmto už netreba isto nič dodávať, pozdravujem týmto všetky mamičky chtivé druhého bábätka :-) Ak, tak už len to, že mamička asi po roku od tejto komunikácie otehotnela a dnes sa môže tešiť z už vyše polročnej dcérky :-)

Publikované v Nezaradené | Leave a comment

Bábo to rozhodlo

6-dňové bábo sa vo svoj 3. deň v pôrodnici prestalo prisávať. Mamička uviedla, že po pôrode, kedy ho mala asi hodinu na sebe “koža na kožu” jej ho odniesli asi na tri hodiny.  Nevedela povedať prečo, iba vraj povedali, že preň bude lepšie, ak ho na chvíľu vezmú (!). Mamička neprotestovala… a potom, keď jej ho vrátili, prisala ho, ale po pár potiahnutiach spal. Dieťatko nemala pri sebe v posteli, ale v postieľke vedľa postele. Zaspávanie na prsníku po pár potiahnutiach sa opakovalo pri každom priložení. Dieťatko spalo a spalo, a na druhý deň sa zistilo, že nič nepriberá, naopak že jeho hmotnosť klesá, začali ho kr’miť striekačkou s UM, lebo mamička odstriekala málo mliečka. Na moju otázku, či mamička vedela o tom, že kontakt “koža na kožu” má význam nielen po pôrode, odvetila, že nie… Hm… absolvovala predpôrodnú profylaxiu na Antolskej… nevedia tam o tom…? Bábo sa koncom 3. dňa už vôbec neprisávalo. Na 5. deň, keď už boli doma, ma zavolali s tým, že ho síce už prisala, ale iba kratučko pil a potom v postieľke spal 3 hodiny. Pritom cíti, že má prsia naliate mliekom… ale dieťa spí a spí a na priloženie reaguje saním iba krátko a zas zaspí. Vraj sa potrebuje naučiť inú polohu na dojčenie, lebo “asi mu táto moja poloha nevyhovuje”.

Bábo sme vyzliekli a položili ho na nahé matkino telo. Po 3-hodinovom spánku po chvíľke adaptácie na maminom tele začal sa plaziť smerom k bradavke. Trochu sme mu pomohli, prisunuli ho bližšie k bradavke. Po malom “váhaní” kedy akoby sa tešil, čo bude nasledovať :-) sa krásne naširoko prisal. A sal a sal a sal… Mamička stláčala prsník a sanie s krásnymi pauzami v brade pokračovalo. Po malom oddychu opäť sal s pauzami v brade, čiže pil mliečko. Potom krátky oddych a opäť snaha sa prisať. Využila som jeho čulosť a skúsili sme presun na priečnu polohu, nech sa mamička naučí. Nuž ale – bábo sa rozhodlo inak. Hoci mamička s mojou pomocou polohu dobre zvládla, dieťatko aj tak nebolo spokojné a odmietlo sa prisať. Jednoznačne nám dalo najavo, že KONTAKT KOŽA NA KOŽU ho “bavil” viac – lebo, keď sme ho tam vrátili, okamžite sa prisal a dal si ešte jednu porciu mliečka, po ktorej definitívne zaspal :-) Ale nie nadlho, mamička, jej telo je priveľkou inšpiráciou, aby sa po 5 dňoch zmätkovania v pôrodnici mohlo spať :-)

Opäť raz som skonštatovala, že kontakt “koža na kožu” je vskutku zázračný, mocný. Dieťatko pri ňom dokonale splynie s mamičkou a robí to, čo mu velí inštinkt, na čo je naprogramované. Nájde bradavku a dojčí sa, potom slastne zaspí, aby sa zas po niekoľkých minútach prisalo. Keď už spapalo všetky “chody”, zaspí dlhším spánkom. Kontakt “koža na kožu” funguje aj keď nič iné nefunguje. Mamičky, využívajte blahodarný kontakt dvoch milujúcich sa tiel – dotyk celým telíčkom s maminým telom, ktoré je pre párdňové bábo ešte domovom je znovuzroďujúci, štartujúci dobré veci a postupy, prinášajúci úľavu a fungovanie :-) – dojčenie a spánok s plným bruškom.

Publikované v Nezaradené | Leave a comment