Najsilnejšie poradenské príbehy

Radím mamičkám od februára 2011. Za ten čas som do septembra 2018 poradila okolo 3500 matkám. Tu sú niektoré poradenské príbehy písané na Fb od marca 2015:

Silný aprílový príbeh s veľkým nárekom – alebo: Bezkontaktné poradenstvo?

JA BEZKONTAKTNE PORAD?

Ja poradkyňa s uspokojeným bábätkom. Prečítajte si čo všetko sa dialo, kým bol takýto spokojný.

Bezkontaktné poradenstvo…? Čo si o tom myslíte, milé mamy…? Ťažká otázka je to…? Nezrozumiteľná…? Nuž, je možné, že si myslíte to, čo ja: ťažko je jednoznačne sa vyjadriť, či poradenstvo pre dojčenie a život s bábätkom má byť resp. musí byť bezkontaktné… Také, že poradkyňa iba rozpráva a ukazuje so svojimi pomôckami (s bábikou atd) a matka robí. Bezkontaktné je také, že sa poradkyňa nedotýka matky ani dieťaťa. Iba, ak matke nejde stláčanie prsníka, tak ak matka súhlasí s dotykom, tak to poradkyňa urobí na jej prsníku… Ale čo ak ide o situáciu totálne zamotanú alebo extrémne excitovanú? Ak by poradkyňa v takejto situácii bola bezkontaktná, tak to matke môže spôsobiť ďalšiu traumu. To predsa nie je možné riskovať. Musí sa to zohľadniť a poradkyňa má vedieť to vyhodnotiť. Domnievam sa, som presvedčená, že ak ide o ľudí, o ich spoločnú interakciu, nemôže to byť rigidné. Ide do značej miery o charakter poradenskej situácie. Ten má určovať ako bude vyzerať poradenstvo. Nepíšem ČO, to je totožné pre všetky poradkyne. Ale AKO to bude podané. –– Tu pridaný záber, kde držím (alebo zvieram?) v polohe “klbko” malého dvojtýždňového Riška, hovorí práve o takejto situácii. Za vyše štyri roky praxe s matkami a detičkami som v piatok tretí raz zažila s mamičkou a jej synáčikom nekonečné, nešťastné a neutíchajúce protesty tohoto synáčika na takmer všetko, čo sme robili a ponúkali… Veľmi neurotická situácia, no nie my s mamičkou sme boli nervózne, ale bábätko. S veľmi sympatickou mamičkou Katkou, ktorá ma volala, lebo maličký jej na prsníku zaspával (ale prírastky boli dobré :-)  sme najprv skúsili preberajúcemu sa Riškovi ponúknuť kontakt “koža na kožu”. Lenže počas vyberania zo zavinovačky, kde bol tuho zašnurovaný :-(  a za tým ešte vyzliekania sa stihol tak na nás nahnevať, že plač. A na tele mamy sa nevedel upokojiť ani po minútach. Aj chvíľu vyzeralo, že si to pri ponúknutí druhého prsníka rozmyslí, ale nie, začal radšej plakať. Jééééjda…. Skúsili sme teda cicavčiu polohu, veľmi dobre fungujúcu, detičky ju bez problémov akceptujú. Lenže nie Riško. Ani jeden prsník, nič. Veľmi šikovná mamička akoby hneď vedela ako správne pomáhať malému k prisatiu, dobre narábala s hlavičkou. Ale Riško to vôbec neocenil :(  Poradila som Katke, aby sa vytiahla vyššie. Ale ani to sa Riškovi nezdalo dobré… bol celý napätý. 0 bodov… Tak som poradila Katke, aby sa dala nabok a dieťatko tiež aby ležalo na boku s mierne vyvrátenou hlávkou a ponúkali sme prisatie. Ale ani toto nie. Ladím, dolaďujem, vylepšuejm, Katke vysvetľujem a tíšim dieťatko, ponúkam mu to, “ukecávam” ho… NIE A NIE. Ako toto píšem, tak sa to môže javiť, že to doteraz napísané mohlo trvať tak 5 minút… ale nie, to nebolo iba 5 minút, bolo to dosť dlho. Poctivo sme skúšali, posúvali jedného aj druhého, ponúkali to jeden, to druhý prsník, s hlavičkou správne manipulovali… mamička si svoje bábätko láskala, hladkala… prihovárala sa mu, ale ani tretiu ponuku Riško nezobral :-(  Hovorím si v duchu, že ZLÉ. Pýtam sa Katky, či má šatku? Ona, že áno. Sem s ňou!, zavelím a jasám!! JASÁM!! Šatka z tých krajších… a mamička šikovná, podľa videa z You tube, ako to viažem ja https://www.youtube.com/watch?v=9pe9GXnHEO0 to Katke išlo výborne.. ale čo to…? Šatka je akási krátka… s tým nič neurobíme. Lebo ani Katka ani ja sme nevedeli takú krátku viazať, dostala ju do daru a ani nevedela, že je krátka. Plač už bol nešťastný… Úuuuuááá…!!! Božemôj chlapček… Našťastie som mala okrem mojej poradenskej ešte jednu šatku. Katka si pozrela video, ja som aj naživo ukázala viazanie a ona perfektne na seba nahodila šatku. Dali sme malého dnu. Katka bola veľmi šikovná. Malinký sa hneď prisal a papal. Katka pokračovala. Napapkal sa rýchlo, lebo Katka má dosť mlieka. Ale nevydržal prisatý, čosi ho rušilo. Odpájal sa a dával najavo, že toto nepozná a neprijme to celé a hneď! Katka dokončila úväz. Kolísala som ju a spievala som malému, bola som mokrá, spotená ako myš… aj Katka… Spievajte, vravím jej a spievam, spievam… Katka sa hanbila a vraj nevie, nepozná. Ponúknite mu prst, skúsme… Nič a ani sa prisať, NIČ. Spievam, hojdám Katku… A tá sa napokon po chvíli pri Prší, prší, pridala :-)  Riško zadriemkal. Lenže keď sme po chvíli začali hovoriť, tak sa zobudil. Spal, pokým sme spievali… a potom už nie. A opäť protesty a my opäť spev. A on zas pokoj a zavreté očká. Ale taký spánok ako keď sa vtáčikovi krídelká trepocú. Taký čujný. Taký, že dávam pozor čo budeš, mama moja, so mnou robiť. “PÉVAJ, PÉVAJ..” preleteli mi hlavou slová básnika Rúfusa, keď spomínal raz v jednom interwiev svoju mamičku ako mu spievala, keď ho uspávala v kolíske. Spievala, spievala.. a potom skúsila byť ticho. Ale maličký Milanko hneď urgoval, žiadal pokračovanie: “Mama, pévaj..!” Pomyslela som si, že veru všetky maličké detičky vedia čo je dobré… Mamino telo, bohatý a sladký prsník a taký istý sladký jej hlas a krásny nežný široký úsmev :-)  Mama, pévaj… dával najavo aj Riško čo chce. Ale už ani ten spev nepomohol :-(  Snažli sme sa, ale opäť 0 bodov. Riško v šatke všemožne dával najavo, že mu je nafigu. Ok, nebudeme ťa trápiť, poď do klbka. Katka už vedela ako si dieťatko dať do klbka, už som jej to predtým ukázala. Urobila, ja opravila a bolo. Spievame a chodíme a hojdám Katku. Chodíme pomaličky, spievame, ale Riško to neberie… Úfffff… čo teraz?! Plač a plače, plače. :-(  Možno sme mali opäť skúsiť koža na kožu. Toho plaču však bolo už tak veľa a z nás sa lialo a maličký vyzeral unavený a zničený. Pýtam sa Katky, či môžem niečo skúsiť ja. Vraj áno. Zobrala som si od nej Riška takto do klbka, tuto na fotke. A privinula ho k sebe. Riadne klbko to je. Druhú ruku som dala na hlavičku. A svoju hlavu som si oprela o jeho. A spievala a chodila. Okamžite zaspal. Spievala a chodila som s ním ešte asi 5 minút a potom takým spevavým spôsobom som Katke rozprávala k tomu, čo sa stalo. Maličký mohol cítiť jej strach, jej únavu, všetky nedorozumenia, ktoré zažili za dva týždne. Zo mňa mohol cítiť aj únavu (trvalo to dve hodiny…) no musel cítiť aj moju sebaistotu a veľkú túžbu po jeho spokojnosti. Musel cítiť ako veľmi mu chcem dobre… ZOBRAL TO. Katka videla a cítila čo má byť a ako to má byť. Viela som na Katke, že je užasnutá stíchnutím malého. Cítila som, že mi dôveruje. Vravím jej: Katka, aj vám to pôjde. Atd atd… Len robte všetko podľa mojich rád. teraz už je večer (bolo 20 h) a on je už unavený, ale zajtra je nový deň a ak mu budete ponúkať seba a všetky tie dobrá, čo mu môžete dať a na čo on aj čaká – TAK BUDE DOBRE. Videla som a cítila, že mi verí. A nebolo to iba preto, že som malého napokon utíšila. Ani preto, že som predtým poradila tak veľmi veľa, hoci to aj nezafungovalo. Bolo to aj preto, že cítila, vnímala, že všetko, čo radím, je logické a uchopiteľné. Bolo to aj preto, že vnímala moju sebaistotu, že necítila nijaké moje zneistenie, hoci bolo… sekundové. Bolo to aj preto, že potom, keď už bol odomňa preč a ležali oni dvaja spolu v posteli bok po boku – som ho chválila a ju tiež. Ste úžasná, Katka, teraz ste krásne nadojčili, išlo to. A hladkala som ju po ramene a dieťatko po hlavičke. KONTAKTNÉ PORADENSTVO. SITUÁCIA SI TO VYŽIADALA. Dnes mi Katka napísala ďakovný mail :-)  Poradkyňa má byť najprv citlivý, empatický a aj kreatívny človek… ČLOVEK. Až potom poradkyňa. Ďakujem, že ste si to prečítali… milé mamičky.

 

Dve Evičky alebo vystrašené oči srnky – príbeh nesmierne unavenej mamy a dcérky
Raz v máji som bola radiť v jednom týždni trom mamám žijúcim kúsok za humnami, t.j. za Bratislavou, ale za hranicou. Posledná bola mama, ktorá mi v telefóne povedala, že dostala na mňa kontakt od priateľky a že ak jej už ja nepomôžem, tak sa asi zosype… Hm… ja na to, že mi to je veľmi ľúto, čo prekonáva… Vravím jej s porozumením a prosím o viac informácií. Dozvedám sa, že jej malá, niečo vyše 2-mesačná vraj napriek dobrému dojčeniu, lebo fajne priberá, nie je spokojné bábätko, celé dni nespí, iba v kočiariku, keď ju ponatriasajú, tak zaspí, ale iba nakrátko… a doma vôbec nespí… je nervózna, nespokojná, je veľmi ťažké ju utíšiť… prsník pomáha, ale nie vždy… Ach jaj, ako často takéto počúvam a ako mi je vtedy ľúto. Lebo neznalosť potrieb a očakávaní dieťaťa je veľmi častá a mamička v domnení, že ak je dojčenie dobré, tak bábätko má byť spokojné, sa mnohokrát dostane do stavu, že vôbec nerozumie. Aj táto mamička Evka s malou Evkou sa tak cítila. Nerozumela a bola nešťastná a veľmi unavená. Bola som u nich na druhý deň doobeda. Evička mi pri predstavovaní silno stisla ruku (to mám rada:) a veľmi priamo mi pozerala do očí, pričom prúd slov bol plynulý a veľmi dobre artikulovaný. Ako som ju počúvala, preblesklo mi hlavou: inteligentná žena a veľmi pôvabná. Ale tie jej veľké oči sú oči ranenej srnky… bolo mi jej ľúto. Sú tie oči fakt krásne, ale smutné a veľmi, veľmi unavené. Verbálny prejav však bol priamy, jasne pomenúvajúci stav a veľmi presne kladúci otázky. Hm… pomyslela som si, že toto je úplne skvelá žena, bystrá a vnímavá a že už dnes sa budú tie smutné oči aj usmievať a zažije so svojím dievčatkom zázrak :-)  Aj tak bolo, hoci malá Elenka nebola úplne ľahký oriešok. Priebežne mrnčala alebo aj rovno plakala, hoci aj brala, čo sme robili, zas potom po chvíľočke mrnkala. Aj v kontakte koža na kožu aj prisatá v takej a hentakej polohe, aj na fitlopte aj v iných situáciách, ktoré sme jej ponúkali s cieľom ju uspokojiť a uspať. Napokon v šatke za sprievodu dvojhlasného spevu a “za pochodu” dievčatko zaspinkalo, ale spánočkom čujným ako má hádam vtáčatko, keď sa usadí nižšie na strome… Raz-dva bola hore a zas protesty. Jáááj, moja zlatá, ty ozaj parádne potvrdzuješ, že iba jedlo pre spokojný a pekný život nestačí… Treba naplniť aj ostatné svoje potreby. A my sme ponúkali, no ona bola tak veľmi zacyklená v móde “furt dávam protesty” že aj ten kúsok pekného času, keď bola ošatkovaná s maminkou a my sme jej spievali, dosť rýchlo skončil. Napokon, to už som tam bola vyše dvoch hodín, som tie dve Elenky poslala do spálne, zmena prostredia máva zmysel. Urobte prítmie, pustite ralax hudbu, ponúknite koža na kožu alebo ak to nevezme, tak dojčite poležiačky a jemne, tíško spievajte s hudbou… Utíšite si ju, zaspí. Uvidíte. A možno aj Vy, Evka. Stalo sa a dieťatko prakticky hneď v spálni stíchlo a keď som pred odchodom išla Elenke zamávať, zašepkala mi, že malá si potiahla a zaspala :-)  Bolo cítiť, že mamička je uspokojená a úplne oddaná zmenenej situácii. Ach… Bože daj, aby dobre bolo, aby sa im darilo. Vyslyšalo sa, nasledujúci deň večer prišli od mamičky dobré správy. Pomaličky sa veci menili. Mamička veľa šatkovala a dieťatko na to reagovalo stíšením a spinkaním. Obľúbili si fitloptu a zamilovali si spev :-) Evka zobrala odo mňa úplne všetko, čo som poradila. Júúúj, ááách… to je dobre, to je výborné! No nie sme my ženy úžasné…? Aké šikovné?? Táto zaiste je! A veľmi som ju chválila, ozaj bolo za čo, lebo takú vnímavú, spevavú a nežnú ženu stretne človek nie úplne každý deň. A ako nevšedne mi písala… krásne. Je učiteľka, preto tá výborná jasná reč a ozajstná bohatosť jazyka :-)  Takto mi Evka napísala 7. júla a ozaj ma dojala a môj dovolenkový deň bol razom ešte krajší. Súhlasila, že jej krásny mailík môžem dať sem pre povzbudenie aj ostatných mám. Mená mamy aj dcérky sú však zmenené, ako si želala.
Dobrý deň Alenka :-)  Dlho som sa neozvala, ale už som si povedala, že Vám musím napísať, ako sa máme fajn :-)  Najradšej by som po každej vete capla smajlíka, lebo ozaj u nás zavládol veľký pokoj a pohoda (aj keď niekedy u mňa strašia zlé stavy prichádzajúce skôr zo samoty, keď je manžel preč – ale to po dni pominie a opäť je všetko ok). Elenka bude mať budúci týždeň 5 mesiacov, každý deň na nej pozorujem obrovské zmeny, veľmi vyrástla, je taká špagetka, po tatikovi. Často mi slzy vyhŕknu od šťastia, čo dokáže.
Každý boží deň sa šatkujeme, spievame a recitujeme. Keď si beriem šatku, je to pre ňu signál, že sa ide papať a spinkať, spinká mi v priemere (niektoré dni je to však úplne inak, čo je myslím normálne) 5 hodin denne :-)  Síce som vždy na lopte, ale principiálne mi to vôbec neprekáža, je to čas mojej kreativity, už v tehotenstve som začala štrikovať … a tak sa tomu venujem počas jej spánku :-)
Och Alenka, ja by som Vám stále chcela ďakovať za všetky Vaše podporujúce slová a rady aj mimo dojčenia. Dokonca som si zaužívala každý deň piť zelený jačmeň, zadovážila som si melasu a ozaj cítim zmenu. Aj keď máme horšiu noc, tak nie som taká unavená… A Evka malá je tiež zvyknutá aj na náš spoločný ranný rituál, ona je pozorovateľ, ja vykonávateľ cvikov 5 Tibeťanov… ani nemukne pri sledovaní toho cvičenia :-)
Komunita na Fb, ktorú ste mi odporučili, mi tiež dáva veľmi veľa, kopa informácií je pre mňa úplnou novinkou, nehanbím sa to priznať, ozaj sa niekedy čudujem môjmu malému rozhľadu. A veľmi fandím všetkým Vašim “pacientkám”, teším sa z ich úspechu a vidím a cítim, že mnohé maminky vedia, že ich úspech je vďaka Vášmu skvelému, pre mňa nenahraditeľnému optimizmu a úsmevu. Pri mojom odchode z práce mi jedna mamička mojej žiačky poblahoželala k bábätku, avšak úprimne mi povedala, že sa na druhej strane neteší (bola veľmi priamočiara)… že by bola rada, keby ma mohla naklonovať :-)  To bola pre mňa obrovská satisfakcia za moju prácu. Ak by to bolo také ľahké, klonovala by som Vás :-)
Pekný deň Vám priať nemusím, lebo viem, že Vás každá maličkosť dokáže potešiť a budete mať nie pekný ani krásny, ale prenádherný deň, aj to nie iba jeden, ale každý… My, ostatní, by sme sa mali radovať z maličkostí ako Vy, najprv ich však musíme nachádzať :-)
Jedna Vaša “pacientka” Eva

 

Cez fyzioterapeutku-masérku k dojčeniu…? Alebo: Kde sa podel sedliacky rozum?

Zuzka+Jolanka BŠ júl 2015

Iba zdanlivo nesúvisiace, milé mamy. Čítajte ďalej. Bola som kus júla na dovolenke v Banskej Štiavnici. Lepšie povedané, bola som na terapii, lebo toto mesto a jeho priľahlé viesky a hory a tajchy sú pre mňa absolútne terapeutické. A zisťujem, že nielen pre mňa :-)   Každopádne, keď terapia, tak všetko nech sa snaží mi dať dokopy pototo chrbát a najmä krk nech sa konečne krúti aj doľava bezbolestne, nielen doprava. Nuž tak, našla som si teda v Štiavnici aj neurologičku po tom ako ma 14 (!) neurológov v Bratislave odmietlo, aj som to tu písala. A tuším aj s konštatovaním, že všetko zlé je na niečo dobré. Zas sa to vyplnilo :-)  MUDr. Eva Petrášková nesklamala ani v osobnom kontakte. Sympaticky milá, oblá a vnímavá celá ako taká. Oči úzke smejavé, ligotavé. Dala dg: Vyzerá to na zlé držanie tela… koľko hodín denne sedíte za monitorom? Odpovedám a ona, že “sedíte ako a na čom…? Ja pomaličky začnem a ona milo: presný popis dajte :-) Nuž, sedím na stoličke krútivej, zhruba 3-4 hodiny denne a keď je to už dlhšie, tak ma začne akosi ťahať chrbát a vtedy zistím, že mám preloženú nohu a ten chrbát sa…” Stíchnem, lebo si uvedomím, že tá preložená noha je dobrá blbosť! Je mi trápne. Pani doktorka sa usmeje a vraví: “Však už viete, čo je zle?” Odpovedám, že tuším. Zlé sedenie, pokorne vravím. Ona dodá, že áno, prehadzovanie nôh je nevhodné, nohy majú byť na zemi alebo na dákom šamlíku vyššie položené, pevne opretý chrbát má byť, stolička má byť kvalitná, presne na postavu, ramená majú byť vystreté, hlava nemá pozerať hore, ale mierne dole či aspoň rovno. Hm… pomyslím si, že aj moja bratislavská masérka ma hrešila za málo vystretý chrbát… (Musím byť k sebe pozornejšia, vnímavejšia!, dávam si záväzok) A pani doktorka pokračuje, že dáme aspoň 5-6 obstrekov a urobíme rentgeny atd atp a budeme potom ešte múdrejší. Poďakovala som a povedala, že som si zajednala masáže u fyzioterapeutky-masérky pani Švidroňovej. Pani doktorka sa usmiala a vraj: dobre, to má tiež zmysel. Na to obstrek, juj ako keby nejaké včelie hmyziatka ma bodali… ale vydržalo sa a už po treťom o pár dní pocit väčšej otáčavosti krku :-)  A masáž každý deň. Mňam! A maličké terapeutické reči s masérkou. Nemám rada kvákanie počas masáže. Ale sem-tam sme dáke vety dali. A zrazu sa ma táto terapeutická masérka pýta: “Dá sa rozbehnúť dojčenie, ak matka nemala dieťa nikdy prisaté a mlieko jej zmizlo…?” Ja na to: Dá. A ona: Hm… dobre. Nepýtala som sa viac. A ona doplnila: “Mám susedku, čo jej v pôrodnici neporadili dobre, nevedala dieťa prisať a tak ju kŕmi fľašou a nie je vôbec tomu rada.” “Áno, to, žiaľ, vôbec nie je ojedinelá situácia… veľmi smutná…” odpovedám a dodávam, že s týmto sa mamy dosť často na mňa obracajú. “Bože môj, čo je to za svet, že sa takáto vec matke neukáže, neporadí…???” povie pani Zuzana. Aby som odľahčila tento náš smutný rozhovor, zahlásim: “Môj muž občas žartoval, mal hlášky a jedna z nich na túto situáciu pasuje: SVĚT SE V PRDEL OBRACÍ.” Zasmiali sme sa, že fakt, je toho veľa naopak! – masáž skončila a mne bolo na tele trochu zas lepšie, ale v duši som mala túto nespravodlivo potrestanú matku, ktorej sa ukradlo dojčenie. Pár dní nato v horúcej horúčave, asi 1337 stupňov Celzia frčím Slovenskom už domov :-(  Bohužiaľ… ale aspoň cez malebné údolia popri zeleno-zelenkavo-zelených lúkach a podobne, ale tmavšie sfarbených lesíkoch zo Štiavnice smer Vráble, kde som mala dohodnuté stretko po ceste domov. Koruny vysokých stromov vľavo sa podchvíľou hore pod nebom stretnú s korunami stromov vpravo a vytvárajú úchvatnú zelenú klenbu, dlhú a magickú… cez ktorú presvitá blikotavé letné svetlo premieňajúce sa rýchlo v mnohých drobných zábleskoch, zázračné premenlivé, jemne teplé a nežné… je to ako v rozprávke, len tak čakám, že sa spoza zákrutky vynorí zlatistý hintov s belavými koňmi a pohoničom nad nimi. Čarovné… a veľmi bohaté.

Vnímavo som zabrzdila a zastala a obdivujem, neviem sa vynadívať. A po chvíľočke dumám, či idem vybrať foťák. Ale zas len vnímavo si poviem, že radšej budem toto tu zažívať. A tak sedím a v jednej chvíli musím vystúpiť a celá sa tomu oddať. Stanem si tak, aby ma moje karmínové autičko nerušilo a pozerám za zôkol-vôkol. Ticho ako v prázdnom kostole, iba vetrík slabý pokyvkáva sem-tam lístočkami a akoby bol z diaľky počuť potok… Hm… ach… cítim sa byť bytostne spojená s týmto rajom. Bože… aký si ku mne štedrý… že mi toto dávaš zažiť. Ách… … Ticho a šumenie života pokračuje a pulzuje nekonečnou silou, hoci je všetko stíchnuté a nehybné, predsa cítim úžasnú, mocnú silu, ktorá je za tým. Ticho a šumenie je v jednej chvíli až také mocné, že mám pocit, že mi roztrhne hruď… A ako odpoveď na tetno silný pocit nesmierneho nesmierna, príde premena, zrazu je to šušťavo prerušené preletom vtáčika. Čvirik veľmi milo ukočil túto Božiu inštaláciu a moje zmámenie. Pozriem sa na všetky strany a konštatujem x-tý raz, že je to nekonečne krásne a nechce sa mi odísť. Stojím ďalej a pozerám ešte, či sa nezjaví ďalší vtáčik. Ale nie, a tak si plná vďaky pomyslím, že toto opätovné stíšenie by vari mohla byť sekvencia z raja… na rozlúčku. Usadím sa teda do auta, napijem sa a chytám štartovací kľúčik. Vtom jemne zazvoní telefón, cili ling. Fíha, prekvapím sa, to ako je skvele načasované…! :-)  A som vďačná, že ma nevyrušil pri tom obcovaní s prírodou. Ženský hlas. Som tá a tá a mám kontakt od pani tej a tej, ku ktorej ste chodili na masáže. Nech sa páči… hovorím a dumám kto to môže byť. Hovorí mi, že by potrebovala pomoc, že jej 10-týždňová dcérka sa neprisáva, atd atd… Božemôj, príde mi skoro zle. Moja… vravím jej, a čože ste nevolali hneď v utorok? A na druhej strane: Zuzanka mi dala na Vás kontakt dnes o tretej. A boli štyri hodiny… Trápne mi bolo, že som už zo Štiavnice het. To ako sa takto mohlo zmotať hlúpo? Prečo… juj, toľko prečo mi letelo hlavou, že až. A vravím smutno, že som práve na ceste do BA a ospravedlňujem sa. A na druhej strane: To nevadí, my sme v Bratislave žili skoro desať rokov a je nám za ňou aj smutno, tak radi prídeme za vami. :-)  ??? Takéto niečo by mi ani vo sne nenapadlo! Vytešila som sa a dali sme dlhatánsky rozhovor. Všetko, tisíc toho bolo. Aj to ako sa nikdy nezačalo ich dojčenie. S párdňovou dcérkou prišla k pediatričke a vraví jej, že malá sa neprisáva, ale že je dohodnutá s poradkyňou, ktorá jej údajne môže pomôcť ju prisať. A táto lekárka jej na to: Ale… načo…? Čo ju budete trápiť? Výsledok nemáte zaručený a dieťa si len vytrápite… Predpíšem vám Nutrilon a tá malá laktácia, čo máte, sama prejde… A mamička Zuzka akosi… súhlasila. !!! Zuzka, už ste boli dohodnutá s poradkyňou…? Áno, vraví a cítim, že jej je trápne. Aj mne bolo… A dodáva, že zrušila to stretnutie. Ach… Zle mi bolo toto počúvať. Júúúj, škoda, mohli ste ju mať na prsníku… ale uvedomím si, že nemá zmysel plakať nad rozliatym materským mliekom. Treba ho naštartovať, nie nariekať! A dodám, že ešte pre to môžeme urobiť veľa! Vystúpim z auta, lebo lepšie mi bude hovoriť na slobode ako v plechovej, aj keď peknej, ale predsa len akoby klietke… Vravím Zuzke, že podobný prípad som pomáhala riešiť iba nedávno, začiatkom júla v Bernolákove. Je tu nižšie, z 2. júla t.r. Veľmi šikovná mamička a úžasné dieťatko, tiež dievčatko a ešte aj obrovský havko. Aký to bol zázrak! Opisujem a ona, cítim, že sa usmieva. Nuž dali sme s mamou Zuzkou všetko, tam pod tou klenbou zelenou sme prebrali všetko potrebné. Čo-načo-prečo-ako často-kedy- atd atp. Ani jedno auto za tých 20 minút nešlo okolo, bolo nám dopriate byť v tichu a intimite iba spolu nad touto vážnou vecou. A o deväť dní, včera v nedeľu milí rodičia s dcérkou prišli sem ku mne. Pracovali sme, dieťatko bolo vyhajané, a tak trpezlivé. Veľmi, veľmi sa chcela prisať, ale vždy si to rozmyslela. Nevadí, vravím, bude to, uskutoční sa to. :-)   Pracovali sme a zhovárali sa. Potom mamička maličkú dala do jahodovej šatky a chrobáčik malý krásny trošku pomraučal, ale ako sme jej spievali, tak sa postupne utíšila, ale neprisala a vzápätí zaspala. A tak sme prebrali ešte raz, čo bolo treba, aby sa ukotvilo, aby ešte lepšie mohli pracovať na prisatí. Napokon, keď dieťa spalo a spalo, rozlúčili sme sa. Mama Zuzka mi predtým dovolila odfotiť ich a súhlasila tiež s umiestnením sem na Fb. Nuž tu sú tie odvážne dievčatá :-)  To bolo pred jednou a o pol štvrtej som sa dozvedela, že malá je prisatá :-) Juj! Nádhera, krása… teším sa veľmi a blahoželám!!! Tak len pokračujte, držím palce!! – Juj, som vďačná za ďalší zázrak… Život je krásny! – – – DOVETOK: Dnes, v pondelok ochladenie a tak trochu sa cíti únava. Aj dnes som toho mala veľa. Pomyslím si, že už som dlho nesedela na lodžii s časopisom, čo bolo tak horúco. Nuž, ako každý pondelok prišiel nový .týždeň tak šup do kresla na lodžiu, kocúr sa vnímavo skrútil do klbka a ja si tíško čítam. A tu zrazu v sekcii Ekonomika čítam rozhovor s riaditeľkou portálu Profesia Ivanou Molnárovou. Múdry článok, múdre otázky aj odpovede. CITUJEM: Otázka redaktorky: Stretávate sa často s učiteľmi? Odpoveď: Často im chodím prednášať. Zdá sa mi však, že nerozumejú čo od nich chcem. Vysvetľujem im, že potrebujem, aby nezabili v žiakovi zvedavosť. Aby chcel pátrať po nových veciach a nedostal všetko na tanieri. Po druhé – aby vedel zobrať zodpovednosť. Aby dokázal rozmýšľať v súvislostiach a prepájal si predmety. Kdesi som počula úžasnú vec, že v zahraničí začali učiť fyziku na telocviku. Pri basketbale pozorujú pád loty, vysvetľujú si uhly. Takéto veci tu chýbajú. PODĽA MŇA BY SA MAL VYUČOVAŤ SEDLIACKY A LOGICKÝ ROZUM. … Svätá pravda!! pomyslím si. Múdra žena, klepla klinec po hlavičke. A mysľou mi preletí myšlienka, že pediatrička, ktorá dala matke radu, aby sa obrátila dojčeniu chrbtom, aby dieťaťu namiesto svojho mlieka ponúkla umelinu – nedisponuje nieže logickým či sedliackym rozumom, ale ani srdcom. A škodí. Je mimo normality. – A matka, matky pani doktorke veria… Ale mnohé iba dočasu. Uvedomia si, že je to zle, a túžia po normalite. A že sú cestičky Božie nevyspytateľné, ale ich dráhy veľmi logické a prirodzené (sedliacky rozum :-)  tak príde odpoveď matkinej túžbe. Zrazu je NÁDEJ. Ak matka túži, chce a želá si – tak všetky nebeské sily sa spoja! Všimli ste si…?

 

Ona sa chce pozerať dopredu… (príbeh z konca júna 2015)

ona sa chce pozerať dopredu

Ona sa chce pozerať dopredu, nemôžem ju nosiť obrátenú k sebe… Toto je jedna veta z viacerých, ktorými mamička charakterizovala svoju 3-mes. dcérku a svoju situáciu. “Nemám žiadne mlieko. Rodila som sekciou a potom som dlho nemala malú pri sebe… – Nevedela sa potom prisať, lebo mám “také a také” bradavky. Tak som dojčila s klobúčikom… – Málo priberala, tak mi pediatrička predpísala umelé mlieko, aby som dokrmovala. Fľaškou. Malá začala prieberať, ale ja som stratila mlieko, preto sa mi už odmietala prisávať…(ono to tak nie je, ale…) – Teraz už sme 6 týždňov na fľaške a malá je nervózna, cez deň skoro nespí a veľa plače. – Nepomáha ani nosenie na rukách a v manduke vôbec nechce byť… STRAŠNE BY SOM CHCELA KOJIŤ, MÁM POCIT, ŽE ONA BY BOLA SPOKOJNEJŠIA. MYSLÍTE, ŽE BY SA S TÝM DALO EŠTE NIEČO UROBIŤ..? Veľmi nesmelo položená otázka. Ale v hlave mi letí jasavá myšlienka: Moja zlatá, ty si to už dopredu vyhrala, lebo ty veľmi chceš!!! – – Telefonáty a obsažné maily odo mňa “čo-ako-prečo-načo-začo”. Včera nadišiel ten deň, kedy sme mali začať robiť zázraky. Videla som dieťatko, ktoré nedokázalo udržať očný kontakt, úplne “oddané” veciam, očká kĺzali neprítomným spôsobom po veciach. Aké smutné… Keď som sa jej prihovorila, ostala nesmierne neistá. Prihováram sa sladkým štebotákom a usmievam sa na to nádherné modrooké dieťa. A ona šmyk očami napravo a potom ostražitý vystrašený pohľad na mňa davaj šmyk očami na opačnú stranu a díva sa kamsi doprázdna… !! A skrúca pusinku. Ešte ďalšie slová, vety odomňa a dieťatko napäto počúva, ale neplače. Mama pripraví mlieko do fľaše, ja z toho vyrobím laktačnú pomôcku. Dieťatko začalo prerývane plakať, nahnevalo sa, že sa mu prihovára ktosi cudzí… Zrazu bujarý plač… Ach. Mama tíši, ale nič nefunguje. Plač sa stáva zúfalým. Mama si spontánne sadne na fitloptu, malú drží v polohe klbko, čo som ju naučila. Začne sa hojdať, dieťatko nič, plače ďalej. Určite očakáva fľašu… Ja začnem hlasno spievať a nabádam aj mamičku. Ale tá sa hanbí. Dieťatko môj spev zaujme, stíchne a hľadí matke do tváre. Zrazu, asi únavou, sa mamičke malá zošuchne nižšie a jej ústočká sa ocitnú v rovine s bradavkou… Ako by si niečo “uvedomila” alebo skôr precítila, stíchla a sekundičku vyhodnocovala situáciu. “Prisajte”, vravím matke a pomáham ako sa dá na nestabilnej fitlopte. Áno…? – mama neisto. “Áno, ponúknite.” A natáčam dieťatko do výhodnejšej pozície a pozorujem prácu pusinky. “Dám jej potom aj cievku.” A dieťatko už je prisaté… a saje. Ten vraj prázdny prsník. Vsuniem jej cievku do kútika pusinky a ona začne hlbšie prehĺtať. “Absolútny zázrak”, pomyslím si, “toto dieťa nebolo prisaté 6 týždňov… a teraz je takmer bez prípravy na prsníku, ktorý ešte k tomu má vraj bradavku, z kzorej sa nedá dojčiť…” UFF, UFF…Ach Bože. (!!!) “Mamička, toto je zázrak…” a tá zaskočená mama mlčí, iba mi pozerá do očí zaslzenými očami. Ja vravím, že zázrak, toto dieťa je zázračné, úžasné. Usmievam sa a hovorím jej, že jej dieťa salo vraj neexistujúce mlieko z jej prsníka… – – – Všetkým, čo toto budú čítať, musím povedať, že aj toto je taký silný príbeh, že keby som ho mala celý dať sem, tak by mal pol kilometra. Ako sme to a to, ako malá tamto a toto, ako a ako… A ešte k tomu v prvej hodine s nami v obývačke nesmierne dobrácky, ale obrovský pes veľkosti teľaťa, veľmi milej a priateľskej povahy, našťastie prevažne nevtieravý, ale v jednej vážnej chvíli sa zrazu rozhodol byť prítulný… resp. zasiahnuť do deja… prítulnosťou zameranou na mňa… Musela som poprosiť o jeho premiestnenie… Prepáč, havko. Dieťatko veľa plakalo a dosť nám dalo zabrať. Ale na druhej strane nás, najmä mňa, tak silno prekvapovalo, že som žasla najmenej štyrikrát. “Zafungovalo” keď už to vyzeralo, že nás umorí plačom. Mama v rozhodujúcich chvíľach dokázala s dieťaťom “hovoriť”, prihovárať sa jej maznavo a akoby ju dokázala presvedčiť (x-krát) že už má byť akčná, teda má robiť, čo od nej očakávame :-)   To neprisávajúce sa dieťatko bolo prisaté v priebehu takmer troch hodín až trikrát, veľakrát bolo na prste a veľmi tvrdo spinkalo v maminej náruči na gauči asi hodinu po veľmi ochotnom papaní po prste cievkou. Mama na moju radu k šatkovaniu povedala, že sa odváži ju dať do šatky. Urobili sme podrobný senár, lebo mama v živote nevidela viazať šatku. Ukázala som dvakrát a prebrala od nej spiace dieťatko. Pššššš… moja, hajaj ďalej… Aj my pre Teba máme jeden zázrak. Volá sa ŠATKA A PRSNÍK. Pšššššš… Hajuškaj… Mamička bezchybne nahodila šatku a spoločnými silami sme vložili do nej bábo. Iba trošičku sa vyrušila, pospievali sme troška a prstík tiež zabodoval. Potom mama veľmi krásne ponúkala prsník. A na tretí pokus dieťa opäť na prsníku. Tu je to zachytené na fotke :-)  A salo a potom zaspinkalo. Spokojné a prisaté… No, nie je to krásne a zázračné…? Dieťatko nádherne reagovalo na podnety, na prostredie. Matkino telo, jej blízkosť je pre každé dieťa určujúce a vysoko podnetné. Nejde to však bez nadmieru sofisitikovanej komunikácie plnej citu, nehy a vyžarovanej sebaistoty, ktorú čerstvo prebudenú u matky malá “musela” neomylne cítiť. Áno, energia lásky je podobná ako energia rozhodnutia. Je jasná a nepodmienená. Je hodná pozornosti. A dieťa ju matke venovalo :-)  Veľmi rýchlo a neomylne vycítilo že TO JE ONO :-)  BLAHOŽELÁM TI, DIEŤATKO MÚDRE A VNÍMAVÉ…! Tu je tá princeznička modrooká so svojou nesmierne šikovnou mamičkou. Ktorá mi všetko uverila, zobrala a pracovala, a teraz je po úspešnom štarte na ceste k nádhernému a bohatému materstvu s dojčením a nosením :-)  Buďte zdravé a šťastné, babulky modrooké :-)

 

Mamička z Hodonína

miška a jonášek

REPORT z 22. 6. poslala mamička Miška z Hodonína, z Čiech, až 90 km od BA! Miška, ktorá mi asi pred 12 dňami napísala vrúcnu správu, že ma potrebuje, že potrebuje iba mňa! Že ma potrebuje veľmi súrne… že jej maličký Jonáško sa nechce nosiť v šatke… Že sa vzpiera a hnevá :-(  A že toto 2 a pol. mes. bábätko nechce cez deň spinkať… že je hore aj 6 hodín v kuse a aj plače veľa… Že je už zúfalá… nešťastná.. a Jonáško tiež. Nuž stretli sme sa pred týždňom v utorok u mamičky Elišky zo Závodu na Záhorí, tiež matky, ktorej som radila na jar a ktorá 11 dní zápasila o prisatie svojej malej Šárky!! Prisala ju :-)  A takisto Miška s Jonáškom už sú spoľahlivo v šatke spolu spokojní a Jonáško viac a lepšie spí. Mamičke Miške prišlo logické a uchopiteľné a realizovaeľné všetko, čo som jej radila a predviedla a veľmi, veľmi rada aj ukázala. Spievali sme s dieťatkom dôrazne, riadne nahlas :-)  hojdali sa spolu, dve ženy a jedno bábätko v šatke. Polohu verrtikálnu na dojčenie, kedy sa dieťatko celým telíčkom dotýka matkinho – skvele zvládli. A ako dôkaz :-)  fotka naviazaného Jonáška, ktorú Miška poslala aj s týmito sprievodnými vetami z 18.6.: “Alenko dnes mi tam dokonce ráno Jonášek zaspinkal, myslím v šátku, začíná se mu tam líbit… No a spaní přes den se u nás zlepšilo hodně. Dřív spal celkově přes den 2-3 hodiny. A včera sohrnně 7,5 a dnes 6! :-) A teď už spinká taky… Sluníčko naše…” – Hurá, huráá! dodáva šťastná poradkyňa :-) Nech vaša pohoda pokračuje a nech si to spolu pekne užívate až do prirodzeného odstavenia. Ale to je ešte veľmi veľmi ďaleko… :-)

 

Dopĺňam príbeh z Kitsee: Hranice geografické a tie v nás

Zuz a Terezka z Kitsee 27.3.2015

…a druhá mamička z Kitsee. Minulý týždeň ( v apríli 2015 :-) som trikrát prekročila hranice našej vlasti, bola som v utorok radiť vo Viedni, vo štvrtok v Rajke a v nedeľu za synom v Brne. Ako ľahko človek prekročí/precestuje dnes tieto hranice! Neporovnateľne s bývalým režimom. Pamätám si dobre na pocit chvejúceho sa žalúdka, keď som išla s kamoškou do Švajčiarska v r. 1979… Mala som zašitú stovku doláčov a blbý pocit z toho. Ješiškovehusličky, čo keď??!! Dnes môžeš mať so sebou koľko unesieš… škoda hovoriť :-) Je to príjemné, dôstojné a normálne. A ozaj veľmi, veľmi jednoduché prejsť cez hranice. Dumala som nad tým pri spiatočných cestách v pekných čistých vláčikoch. Že aké ľahučké tie prechody hore-dolu… hm… júúúj aké fajné! A vytešovala som sa z toho pocitu slobody. Téma hraníc a téma slobody pekne splynuli v jedno. Tie hranice, ktoré v dnešných časoch tak bezproblémovo prekračujeme, nám naozaj nemusia robiť žiadne problémy. Ale tie druhé, tie v nás, to je úplne iná káva. ÚPLNE INÁ KÁVA! Žiaľ. Sú podstatne mocnejšie ako tie geografické. Prídu revolúcie a geografické sú fuč! Zmiznú, len sa zapráši za nimi :-) Ale tie druhé, vnútorné naše hranice v nás spoľahlivo čučia v teplom kútiku duše a my, nositelia, si ich vôbec neuvedomujeme. Spravidla to tak je. Ako bolo aj s tou druhou mamičkou Zuzkou z Kitsee. Vraj dieťatko nie je spokojné, veľa plačká a vykazuje nepohodu, tiež menej spinká. Nuž išla som za ňou na druhý deň, rovno na moje meniny 27. marca. Robili sme s dieťatkom čo bolo treba, mamičke som povedala o tom, čo dieťatko očakáva, zákonitosti dojčenia, prisávania atd atp. Všetko bolo prijaté, nič nespochybnila, dali sme dieťatko koža na kožu a nastal skoro raj na zemi. Fotka to potvrdzuje. Mamička sa nesmierne tešila :-) bábätku tiež bolo dobre, takisto ako v novej polohe, vertikálnej, na dojčenie. Má veľkú výhodu, že mama je v nej uvoľnenejšia a tiež, že prisatie je v nej fixné, z podstaty fyziky sa nemôže pokaziť. Druhý raj na zemi! :-) Poradenstvo bolo veľmi úspešné, mamička spokojná, bábätko po viacnásobnom dojčení, v polohe koža na kožu a potom vo vertikálnej polohe a napokon i v šatke – spokojne zaspinkalo. Júúúj, ako fajne, senzačný darček k menimám :-)  hovorila som si, keď som dievčatá opúšťala. Ale ktovie prečo nejaký mráčik mi preletel hlavou… No ale nič, veď všetko je ok, povedala som si a odfrčala domov do vlasti :-) Zavše som na ne myslela a mala akýsii zvláštny pocit…  Prešiel asi mesiac a volá Zuzka. Ja že čo sa deje… a myslela som pri tom na moje predošlé myšlienky… ako sa mávajú, pýtam sa… A ona vraj, bolo pár dní fajn po tom ako ste boli u nás, ale potom to opäť začalo. Pýtam sa čo opäť začalo. Vraj malá akoby nikdy nebola spokojná. Zas samé plače. Šatkujete? – pýtam sa. Spíte s ňou spolu? Dojčíte, kedy si ona želá – ? ÁNO… ÁNO (smrk-smrk), ÁNO (smrk-smrk… trikrát áno… vraví Zuzka a už poťahuje, plače. Mala som zlé tušenie už od začiatku, čo je vo veci, ale slušne sa pýtam: Ćo sa stalo, Zuzička?? Možno si už domýšľate, milé ženy, mamy. Zuzka vraví, že robí všetko ako treba. Je každý deň s malou koža na kožu. Dojčí ju, kedy chce. Šatkuje, no je pravda, že menej… ona tam totiž nechce byť! A SMRK-SMRK-SMRK!! Zuzka už načisto plače, vzlyká. Júúúj, Zuzanka moja… A davaj všetko zaradom zas prebrať a do najmenších detailov. Zo Zuzky napokon vypadlo, že nevie, nedokáže byť celý deň hepi, uvoľnená a spevavá… že nedokáže hneď ráno po hygiene malinkú láskyplne strčiť do toho zázraku zvaného šatka. Niekedy ju naviaže až poobede… No a stáva sa, že tam ten pokladík Terezka nechce byť… a ke’d odmieta, tak Zuzka je absolútne nešťastná, nevie si rady. Zúúúfalééé, vraví. A plače. “Som zúfalá aj keď odmieta po tomto odmietaní aj kožu na kožu…!!” Úúúúúúúfff… dlhá to bola debata. Ja Zuzke, so Zuzkou. Debata, kde bolo treba opäť povedať čo očakáva dieťa, s čím počíta. Má to byť normálna, t.j. primerane uvoľnená mama. Hovoriaca a komunikujúca mama. Aj spev je komunikácia a mocná. Spievate? pýtam sa… Ona: “Hm… občas… snažím sa”, hovorí mama Zuzka. “Hm…” pomyslím si, že snaha nie je to pravé orechové… A opäť vravím: Podstatné je byť uvoľnená, nastavená na dieťa. KREATÍVNA. Nič a nikto ma nesmie rozhádzať ani sama seba nesmiem dovoliť sa rozhádzať. Krkolomná veta, ale rozumiete, maminy, však…? Samu seba musím koučovať. Samu seba musím tak veľmi ľúbiť, že potom všetci naokolo sú absolútne hepi :-)  Ja musím byť v prvom rade uvoľnená a nadšená (nemusím nahlas jódlovať!) už len tým, že mám krásne zdravé dieťatko… A ja som zdravá a moje dieťa a mužíček tiež! Ako toto vravím, mama Zuzka plače úľavným plačom. Jaj, ako dobre, vravím si mlčky :-)  Vyplače sa a môžeme začať na novej čiare. Vravím a pýtam sa jej, či jej príde logické čo hovorím a či je to zmysluplné. Ona… áno, áno… určite, že je. A akési jemné ticho za tým dala. A zavzdychala. A vraví: Pani Kolesárová, myslím, že by nám mohlo pomôcť, keby ste ešte raz prišli. A ja nato: “OK, istotne. Zuzka, vnímam, že sa Vám uľavilo, že plač pomohol.” Áno…” vraví a ja na to: “Prídem rada.” A dovoľujem si jemne ponúknuť, aby zvážila či by terapia prípadne nemohla pomôcť… “Istotne”, ona na to.  A tak sme sa dohodli, že to opäť dáme. Na druhý deň volala, že by chceli s manželom spolu. Niečo ako terapeutický rozhovor. Pozhovárať sa o všetkom, o tom, čo očakáva bábo, o našich nastaveniach, našich blokoch, obmedzeniach, o možnostiach čo s nimi, ako ich prekonať. Atd. Atd. OK, takže nie čistá terapka, ale terapková debatka. OK, Zuzka, dáme, vidíme. sa. Debatka bola o tri dni, v jednu peknú aprílovú sobotku. Veľmi sympatický urastený ocko, pekný pár spolu tvorili :-)  A veľkú lásku som cítila :-)  Vysvitlo, že sú spolu takmer 20 rokov! Od absolútnej mladosti. Osudová láska. Jaj… aké krásne, myslím si aj to vravím. A oni sa načisto uvoľnili. Smerujem k tomu ako nás utvárali rodičia a čo to potom znamená v partnerstve a rodičovstve… aké je to určujúce. A zrazu bolo jasné, že Zuzkin tatko bol veľmi prísny. A ona musela vždy všetko všecičko robiť tip-top. Napätá bola celé roky, aby ocko bol spokojný. A toto nevedomky preniesla do svoho života s bábätkom. Otázku, či bude malinká Terezka spokojná. … … … Bolo toho fakt dosť, o čom sa muselo hovoriť, čo preberať a riešiť a nachádzať východiská. Ale pekná práca to bola, s veľmi bystrými a veľmi milujúcicmi a prijímajúcimi ľuďmi. Pán Boh zaplať za takýchto ľudí… – vyznávam tu vďaku takto starosvetsky. Aké šťastie je natrafiť na prijímajúcich ľudí, rodičov, matku. A aké šťastie je vidieť ako sa im minútku po minútke uľavuje :-) Doslova pred očami sa menia. Veľmi si to vždy vážim a som nekonečne vďačná až mi srdce búcha. Za možnosť pomôcť, za možnosť poskytnúť vhľad, dať komusi nástroj pre sebarozvoj, pre prácu so svojou dušou. Mať sa viac rád. Byť lepším a krajším človekom a byť tak lepšou a sladšou mamou. “Keep panic alebo drž panica!”, takto domotane žartom hovorieval kedysi môj vtipkujúci manžel. Parafrázujem: “Hold yoursef.” Najmä sa maj rada, buď uvoľnená, spevavá a smejavá, vrúcna a láskavá, s každým hovor priamo a milo a svojmu dieťaťu rob to, čo mu na očkách vidíš :-)  Bude dobre :-)

 

 

“Dve mamičky z Kitsee” alebo “Rovnako radiť a zažiť dve diametrálne odlišné reakcie”

natalia kitsee

… to vie s človekom-poradkyňou skoro až zamávať.
Keď človek radí dvom matkám, úplne rozdielnym, výsledky ani reakcie matiek nie sú rovnaké, ba sú diametrálne odlišné. Je to logické, hoci informácie, ktoré sa podávajú, sú pri tých istých problémoch matiek totožné, avšak každou z nich rozdielne vnímané, spracované a aplikované. Bola som v tejto peknej rakúskej obci radiť koncom februára v tej nastrašnejšej snehovej fujavici tejto zimy. A koncom marca potom zas v takom silnom vetrisku, že ma po vystúpení z auta takmer odfúklo… Prvá mama Natália a bábätko Martinko. Má to takú malú predohru: Deň pred týmto poradenstvom som radila v bratislavskej Petržalke a snežilo a snežilo a ozaj husto snežilo. Keď som po veľmi vydarenom poradenstve odchádzala, ocko bábätka sa ponúkol, že mi odhrabe auto. Hurá! Úžasné! – zajasala som. Ďakujem!!! Pri odhrabávaní som sa zmienila, že poobede idem radiť do Kitsee… v tejto snehovej kalamite, juj… Zaznela otázka: Idete k Natálii…? “Čože? Áno…” zarazene som v nemom úžase pozerala čo príde. Nuž, zaznelo priezvisko mamy, ku ktorej som naozaj poobede mala ísť. ” Ako to môžete prosím Vás vedieť? – pýtam sa udivená. “Len tak mi to napadlo”, hovorí ocko – “lebo možno ste tá pravá, ktorú ona potrebuje… Viete, je to naša dobrá kamarátka a vieme, že sú tam problémy, a už tri týždne…a už tam boli dve poradkyne… (!!!) a stále problémy.” “Hm… Až dve poradkyne…?” – nemohla som uveriť. “Ako to, že sa nemá lepšie, chúďatko… lebo včera počas telefonátu dvakrát plakala…” Na to zaznelo: “Je veľmi citlivá, sme spolužiaci z VŠ a po celých 5 rokov nikdy k plaču nemala ďaleko, a teraz po pôrode a pri ťažkostiach sa ani niet čo čudovať…” Rozlúčili sme sa a ja som poobede išla radiť do Kitsee. Mamička Natália plakala počas nášho stretnutia asi päťkrát… Nikdy som takúto intenzitu plaču u mamičky nezažila. Akoby z ničoho nič sa jej z očí začali liať slzy. Nebolo to iba vtedy, keď sme hovorili o citoch, o tom, čo dieťa bytostne potrebuje zažívať. Prisatie na požiadanie, citový aj telesný komfort, blízkosť, nežnú komunikáciu. Bolo to doslova hocikedy… Napokon som sa odvážila jej na to opýtať. Vraj: “Viete, ja som taká, to nič nie je, som taká…” “Aká taká? Musí ma to zaujímať, ste pre Vaše dieťa veľmi dôležitá.. a Vy plačete. Prečo Vás čokoľvek dojme… musí Vás to oslabovať…nie…? Alebo hovorím, radím tak, že Vás to rozosmutňuje??” Mamička na to: “Ale kdeže. Som taká precitlivelá, ale inak som v pohode…”. Nuž, pohoda takto nevyzerá, musí za tým niečo byť, myslím si. Že by pôrod…? Podotýkam, že dieťatko sa prisávalo iba po nekonečných rituáloch typu PRISATIE/ODSATIE. PRISATIE/ODSATIE. PRISATIE/ODSATIE/PROTESTY-metá rukami. PRISATIE/ODSATIE/PLAČ… Nekonečná nervozita dieťatka. Medzi princípy úspešného dojčenia a materstva patrí aj prispôsobenie sa psyché dieťaťa. Ak je veľmi jemná a vzrušivá, mamička potrebuje byť maximálne prispôsobivá. Táto mamička sa veľmi snažila, ale to, čo som vnímala, bolo akoby prinášala obeť… táto mamička mocne potrebovala podporu a špeciálne citlivý prístup. Upriamila som pozornosť na to, čo uľahčuje neurotické situácie, čo eliminuje napätie bábätka. Kontakt koža na kožu. Nosenie v šatke. Máte ju? Robíte KNK? Robím, ale… To “ale” bolo významné. Nebolo jej totiž jasné aký obrovský význam majú benefity z tohto kontaktu. A to u nej boli už dve poradkyne… (!!!) Nevedala ani, že je k tomu veľmi prospešná (ba niekedy až nutná) terapeutická hudba… Tá vylaďuje, ruší traumy a smútky. Pomáha sa upokojiť, odovzdať sa situácii. Mamička, ktorá rieši celé plejády problémov, nemôže ležať v tichu… jej bábätko bude stále cítiť jej bolesti a žiale. A čo šatka? “No, naväzujem… skúšam, ale nechce tam byť.” Hovorím: “Hm…” A viem prečo malý Martinko nechce byť v šatke. Nuž, naviazali sme Martinka. Začala som spievať. Ocko bábätka sa hneď pridal. Mamička sa ostýchala, ale sa usmievala a… tiekli jej slzy. Bábätko zrazu prestalo odporovať, mamička mu opakovane ponúkala prisatie a zrazu bol prisatý. Spievali sme s ockom spolu, jemne som chytila Natalkine ramená a pohojdávala som ju. Maličký sa síce na chvíľu odsal, no hneď zas prisal a konečne začal sať. Saje dlho, spievame. Usmievam sa na Natalku a ukazujem na Martinka ako pekne saje. Ona sa tiež usmeje a konečne začne spievať. V očiach slzy a spieva. Úúúúúžasné… pomyslím si a ani nemôžem dýchať od šťastia… Júúúúj.. jáááááj… Spieva, uvoľnila sa… Bože, ďakujem Ti – a naširoko sa na ňu usmievam. Ocko bábätka pobieha okolo nás a žiari od radosti. Mamu opäť zalejú slzy… Malý už spí. Vypliešťam oči na to upokojené spiace dieťa a na tie slzy a pýtam sa celkom bez slov iba očami čo sa deje… a ona vraj: To sa mi práve uľavilo… a usmieva sa. A plače. Dospievame a začnem rezkejšiu. Prší, prší :-)  Spievame, pohojdávame sa, chodíme. Malý sa zrazu zamrví a hneď je pripravený protestovať… “Skúste ponúknuť prst”, radím a malý hneď začne prst sať, nezaváha :-)  Natalka už neplače, malý zaspáva, spievame.. až skončíme… Všetko stíchne. Ja zhrniem princípy kontaktného rodičovstva. KNK, šatkovanie, aby dojčenia a laktácia išli jednoduchšie a aby MM bolo viac. Spievajte, komunikujte s maličkým, hovorte mu všetko, spievajte. Hrajte si hudbu… Natalka sa usmieva, neplače :-)  Objíme ma :-)  Odchádzam s dobrým pocitom, no aj s tichučkou obavou, či to pôjde dobre. Musel byť za tým asi blbý pôrod, preletí mi hlavou už v aute. Už tak veľmi nesneží, už je to lepšie. Nech to je aj u nich tak. Bolo ťažko a už bude lepšie… …  Čo bolo potom s nimi ďalej a o mesiac u druhej mamičky v Kitsee, dám o kúsok vyššie.

 

Mamička Sylvia

Sylvia a Emka

ZÁZRAKY SA DEJÚ :-)  Toto bude o mamičke Sylvii, o ktorej som sem (rozumej na Fb) písala 4. marca t.r. Bude to aj o jej dcérke Emke. Bude to mať úchvatný, senzačný koniec :-)  Radila som tejto mamičke, ktorá nevedela celkom nič o tom, čo jej dieťa potrebuje. Nebola na nijakom kurze, a tak verila všetkému, čo jej v pôrodnici poradili. Táto veta je dôležitá: VERILA VŠETKÉMU, ČO JEJ V PÔRODNICI PORADILI. Ale ono to nefungovalo… A mama v šokoch. Nerozumela. Veď hovorla, že tak a tak a… ono je to akosi inak… Nuž veru tak… :-(  – dieťatko Emka spávalo cez deň aj 4-5 hodín, takže málo sa dojčilo a potom v noci “vystrájalo”. Starší rodičia nerozumeli ničomu, nevedeli ju utíšiť… a vraj: Veď bola dnes zakaždým aj hodinu na prsníku… Prečo potom tak hrozne v noci plakáva??? – Nuž, pre toto a pre toto a toto, ja na to. Poradkyňa radí a matka sa nestačí čudovať. Ticho sedí a žasne, to je vidno, že je to všetko pre ňu nové. Pýtam sa potom po nejakých ďalších vetách, či sa jej to, čo radím ku komfortu dieťaťa a jej, mamičkinmu komfortu – zdá logické, uchopiteľné, či jej to pripadá zmysluplné a aj akceptovateľné. Ona vraj: ÁNO… A v očiach X otázok. Pýtam sa čo by sa chcela opýtať… a ona: Prečo takéto veci nehovoria v pôrodniciach…?! Nuž, poradkyňa (ja) si trpko vzdychne. “Presne to neviem, ale mohli by sme o tom hovoriť hodiny”, poviem… a dodávam: “Hlavne, že to vieme my poradkyne a tiež teraz to budete vedieť vy, Emkini rodičia.” Dobre, to sa ozaj teším… povedala. Tak sme pokračovali. Čo očakáva dieťa a že ak sa mu to dá, tak bude ona aj oni aj všetci okolo (aj celý svet :-)  spokojní. Ak nie, prehrávajú všetci… Dojčenie na požiadanie. Ahááá… Hovorím ďalej a ona: tak to tu budem sedieť stále. “Nie, nemusíte” ja na to. Aha, je tu taký vynález, že šatka. “Čo…?” ona vraví. Ja ukazujem a hovorím čo to je za pomôcku. A pýtam sa tých tisícich otáznikov v jej krásnych očiach: Môžem Vám to predviesť, ukázať…? Zaznelo nádejné áno. Naväzujem a potom vysvetľujem, ba zdôrazňujem komfort naviazaného dieťatka, a že dojčenie na požiadanie je hračka, lebo bábo je tu pri zdroji aj doobeda aj dve-tri hoďky a pootm aj poobede… Hm… hovoria mamine oči. Pýtam sa, či si vie predstaviť, že by šatkovala. “Asi aj áno…” A tam otázka kontaktného naväzovania prestala, skončila. CÍTILA SOM, ŽE MAMIČKA MI UVERILA VO VŠETKO, TAK AKO PREDTÝM V PÔRODNICI, IBAŽE OKREM ŠATKY. OHĽADOM ŠATKY SA JEJ V HLAVE VYROJILI NEJAKÉ OTÁZNIKY… TO BOLO JASNÉ. Nuž, čo už… Ale škoda. Asi si to potrebuje ešte zvážiť, myslím si a dúfam, že tak bude čo najskôr, lebo inak budú asi zažívať veľa ťažkého. Ach jaj, ach jaj…! Ešte som zopakovala zásadné veci a rozlúčila sa. Ako som kráčala dolu po schodoch, mala som tichý pocit obavy o týchto dobrých ľudí… o vývin u nich. O Emušku… Nuž, žiaľ, bol ten pocit obavy opodstatnený. Ozvala sa po vyše 3 týždňoch, bol už apríl. Vraj Emka stále plače a je veľmi nespokojná, veľa sa s ňou trápia, namä v noci… Sme zničení…! Uffff, ja na to. …ako by som mohla pomôcť…? “Máme už šatku, prišli by ste nám ju naviazať…? Cítim z mamy obavu, či mám čas čo najskôr. Určite, hovorím jej a srdce mi skáče od radosti. A jej tiež :-)  vnímam to, hoci ju nevidím :-)  Ešte v ten deň podvečer sme naviazali bábätko Emku do šatky. Mamička potíšku užasla, takisto ako mnohé mamy pred ňou, ako neomylne sa maličká Emuška prisala a sala a sala a sala. A potom, keď už mala dosť, odpojila sa a “odpadla”. Doslova. Bola natoľko omámená a spacifikovaná maminým opojným prostredím, že ju dokonale “paralyzovalo”, “omráčilo” – takže čítaj: pozitívne “sfetovalo”, totálne materským mliečkom “opilo” – rozumej jasné, že nadchlo, očarilo a dokonale uspalo, do raja mamičkovsko-bábätkovského doviedlo… Jáááááj… Výborné!!! Usmievam sa a jasám: Výborné, skvelé! Myslia si to aj rodičia, ale sú v pozitívnom šoku, nemôžu uveriť!!! :-)   Chválim mamičku za rozhodnutie pre šatku! Chválim ju opakovane a ona sa krásne usmieva. Mamička Sylvia so svojím bábätkom Emkou je teraz šťastná :-)  A ja si myslím a prevolávam v duchu: Nech je požehnaná matkina náruč, matkino voňavé telo, bohatý a prajný prsník s tým akurátnym mliekom práve pre toto konkrétne dieťa. Nech je požehnaný ten srandovný kusisko látky, ktorý znamená v toľkých domotaných a uplakaných situáciách doslova VYSLOBODENIE z kolotoča (pekla) matkinho neporozumenia a bábätkovského zúfalstva. Ááááách…. …. Očarujúci pokoj a stíšenie. Zrazu po naviazaní zavládne jasný pokoj. Až hmatateľné ticho. Mamina úľava a vydýchnutie, že asi konenč je stres fuč. Ockova úľava a nádej, že sa vyspí… :-)  A nekonečné,neopísateľné tiché šťastie dieťaťa… Odovzdanosť matkinmu telu, ktoré tak bytostne potrebuje, po ktorom tak veľmi túži. Zavládne Pokoj. Spokojnosť. Všetci sú spokojní. A poradkyňa (ja) si potom večer doma v kuchyni pomyselne “štrgne” s pohárikom acidka s týmito oslobodenými ľuďmi na ich zdravie :-)  A myslí si: Bože, ako dobre, že si nám dal šatku… Zázrak je to. Fakt zázrak. Ďakujem, ďakujem…

 

Apríl – Mama Petra a jej dievčatká (V sekcii Referencie je je jedna aj od tejto mamičky)

peťka a nadenka april 2015

Príbeh mamičky-druhorodičky Petry, povolaním psychologičky, ktorej bábätko Nadenku postihlo tvrdé ochorenie ako 2,5 týždňovú až skončili v nemocnici :-(  Čo sa tam s nimi dialo a čo bolo s dojčením, ako zázračne pôsobilo a … Čítajte, nech sa páči:
Nadka sa narodila ako uplne zdrave babatko, krasne sa prisala hned po porode ako mi ju dali koza na kozu, vsetko bolo super, az kym… Ked sme prisli domov z porodnice na nasu velku smolu ochorela nasa starsia dcerka Ninka (2 roky), napriek tomu, ze sme sa ju snazili vsemozne chranit, aby bola zdrava, ked uz pride babatko na svet, ani do kolektivu nechodila, pocas tehotentsva som totiz bola este na rodicovskej dovolenke. Ninka nemala ani teploty, bola vsak riadne prechladnuta a potom prisiel aj kasel, zial nemali sme ju kam dat. Snazili sme sa ochranit aj nasu novorodenu Nadku tak, ako to len bolo mozne, ale napriek vsetkym snaham, po tyzdni ochorela, vtedy mala 2,5 tyzdna. Najskor len “nevinne” sopliky a mierny kaslik, zasli sme k pediatricke, splnili vsetky jej pokyny a doporucenia… No uz v tu noc sa Nadkin stav rapidne zhorsil, mala neutichajuce zachvaty kasla, tak sme nevahali a rano sme hned isli na urgent na Kramare, kedze nasa pediatricka neordinovala. Nasu malu babulku prijali na hospitalizaciu s akutnou bronchitidou a akutnym zapalom nosohltana, sposobenych tzv. RS virusom (respiracny syncycialny virus), bolo nevyhnutne odsledovanie stavu, pretoze tento virus je pre male deticky velmi nebezpecny a nevyspytatelny, s rizikom nedostatku kyslika. Od lekarov viem, ze sme nastastie prisli vcas, len male zavahanie mohlo mat hrozne dosledky. Nadka bola monitorovana, dostavala inhalacie, odsavali jej sopliky, antibiotika nemusela uzivat, kedze islo o virus. Ale najvacsim liekom bolo prave moje MATERSKE MLIEKO, cez ktore dostavala odo mna protilatky. Za podporu som vdacna aj nasej znamej lekarke, ktora ma ubezpecovala, ze MM je v pripade RS virusu ZAZRACNY LIEK a jedine tym jej mozem v tychto chvilach najviac pomoct. Ale nielen to, DOJCENIE JEJ PRINASALO V TAZKYCH CHVILACH STRESU POCIT BEZPECIA, TEPLO, UPOKOJENIE A ULAVU od akejkolvek nepohody a bolesti. Nemusim ani pisat o tom, ake hrozne chvile som tam 5 dni a 4 noci prezivala, kazda matka si to isto dokaze predstavit, prve dni bola najhorsia ta neistota, ako sa stav vyvinie, lebo aj lekari boli v prognozach opatrni, kedze RS virus je povestny tym, ze v kratkom case dokaze vyvoj ochorenia zvrtnut z lepsieho na horsie… Prebdene noci, strach, stres, nechutenstvo, nekomfortne nemocnicne podmienky, to vsetko malo za nasledok moje psychicke a fyzicke vycerpanie a sekundarne dopad aj na moju laktaciu, ktora bola pred hospitalizaciou Nadky dokonala (kludne by som odkojila 2-3 deti). Paradoxne sa to prejavilo az par dni po nasom prichode z nemocnice… a mna zachvatila dalsia panika, nevedela som si totiz predstavit, ze by som mojej Nadke mala davat UM, vonkoncom uz nie preto, ze po tejto chorobe potrebovala nabrat silu, byt chranena silou MM a tiez ziskat co najsilnejsiu imunitu, ktoru verim, ze jej MM moze dat. Iracionalne pocity viny a zlyhania sa znasobovali, ale niekde sa ozvala moja silna cast, ktora v takychto chvilach kona, okamzite som zacala googlit a hladala som laktacnu poradkynu, pricom som natrafila na pani Alenku… uz prvy telefonat s nou a prve doporucenia mi dodali optimizmus a vieru, ze to bude dobre, ze sa to da zvladnut. Malicky uspech som zaznamenala este pred prichodom pani Alenky k nam, noc po telefonate s nou a splneni vsetkych jej pokynov sa prsia zacali opat viac nalievat a moje dieta sa zacalo opat lepsie prisavat. Bola som stastna a tento pocit sa znasobil po mojom rande s pani Alenkou, nesmierne vela som od nej nacerpala a obnovila vieru v seba a svoje zdroje podpory. Som vdacna za vsetko. Velmi vdacna. Aj lekarom a sestrickam (klobuk dolu za ich pracu), mojmu muzovi a mojej laktacnej poradkyni. V neposlednom rade aj sebe a svojim prsiam :-) 
Nikdy by som neverila, ako moze stres a psychicke (aj fyzicke) vycerpanie “zamavat” s laktaciou, keby som to nezazila na vlastnej kozi (aj pri dojceni prvej dcery sme zazili vazne stresove chvile v rodine, ale laktacia zostala vtedy ok) – ale rovnako je pre mna priam az neuveritelne, ako krasne sa s tym da pracovat v hlave a ake uzasne vysledky sa daju dosiahnut, ak clovek o to uprimne a zo srdca stoji a uveri tomu. Alenka, dakujem Vam zo srdca za pomoc a podporu!

 

Mama Martinka

martinka petržalka marec2015

…s mesačným bábom Maxíkom z Petržalky. Tento pekný pár sa trápil spolu už mesiac, keď mi zazvonil telefón. Odporučila ma iná spokojná mamička. Martinke už bola radiť jedna poradkyňa, podľa slov mamy vraj milá, ale… tie tri bodky znamenajú nedostatok skúseností tejto poradkyne, nedostatok schopnosti reflektovať matkinu únavu a jej reálne možnosti. Smerujem k dôležitosti reflexie tej ktorej konkrétnej matky a k momentu či typu podpory. To je kľúčové. Smerujem k dôležitosti toho, aby sa matka dozvedela nielen štandardné rady, ale najmä princípy. Zjednodušene povedané: AKO DIEŤA FUNGUJE. “Ak toto, tak toto, ak toto nie, tak nastane tamto… ak toto, tak príde hento, ak tamto, tak nastane… Dieťa neomylne reaguje.” Zákonitosti dobrého fungovania, možnosti podpory jeho prirodzených inštinktov, vštepených do každého ľudského jedinca. Smerujem k zdôrazneniu veľkého významu komunikácie s dieťaťom. Áno, dieťa, najmä ak má problém sa prisať, potrebuje láskyplnú podporujúcu komunikáciu. Prihováranie, chválenie a SPEV. Potrebuje počuť matkin hlas. To mu pomáha. Postupy nemusia fungovať samé od seba, hoci sú samozrejme dobré. Postupy potrebujú byť vysvetlené a podporené. Nemožno iba oznámiť a začať robiť. Nielen podať. Zmysluplne, empaticky vysvetliť a pomôcť ich prijať. Podpora matky a sprostredkovanie vízie úspechu a jej zákonitostí – je nanajvýš dôležitá. Hovorí sa tomu aj motivácia. Marianna krásne reagovala, darilo sa nám :-)  A toto bábo, malý Maxík s jemnou až dievčenskou tváričkou sa v šatke prisal a dojčil sa. Potom sa prisal aj v noci a už to tak ostalo :-)  Motivujúce prostredie matky je určujúce nielen pre psychický komfort dieťaťa, ale aj pre jeho “fungovanie”, teda dojčenie a vylučovanie. O dôležitosti našich prostredí, ako významných faktorov nášho dobrého prežívania výborne hovorí americký bunkový biológ Bruce Lipton vo svojom diele BIOLÓGIA PRESVEDČENIA. Kúpte a profitujte z prečítaného. Tak ako Martinka a jej bábo Max profitovali z jemne nastaveného, podporujúceho, empatického a povzbudzujúceho poradenstva 12. marca t.r.